Dar reči má pre človeka nesmierny význam. Komunikácia posúva našu spoločnosť, ale aj nás ako jedincov vpred. Pod komunikáciou si však predstavíme najmä tú verbálnu, ktorá je nami kontrolovaná viac a tiež si ju viac uvedomujeme. Čo však tá neverbálna? Aký má pre nás význam?
Ako ľudia máme v sebe zakódovaných množstvo prejavov, o ktorých možno vôbec nevieme. Podvedome ich však u druhých vnímame a častokrát naše správanie prispôsobujeme. Pomerne veľa je aj tých prejavov, o ktorých vieme a dokážeme ich vedome odhaliť. Čo sa týka vlastnej neverbálnej komunikácie, nie je jednoduché oddeliť naše pocity od toho, čo robíme. Úplne to ani nejde, neverbálnej komunikácií sa totiž nedá vyhnúť.
Nemusíte nič povedať, no aj tak veľa prezradíte
Ak teda dbáte na to, aby ste sa dobre prezentovali a správne komunikovali, nesmiete zabudnúť na neverbálne prejavy. Vedia prezradiť to, čo nepoviete a vedia naznačiť veľa aj vtedy, keď ste ticho. Poznať reč tela je je dôležité v oboch smeroch – aby sme ju vedeli “prečítať” u druhého a aby sme sa vedeli pred ostatnými prezentovať neverbálnou rečou sami. Napríklad zistiť, či je to, čo nám niekto vraví pravda. Na druhej strane, nedať najavo, že niečo odmietame alebo sa cítime podriadení.
Neverbálna komunikácia zahŕňa haptiku, mimiku, proxemiku, očný kontakt, gestikuláciu, posturológiu, kineziku, paralingvistiku, chronemiku, olfaktoriku a dokonca aj grafológiu. Záleží teda na tom, čo robíme s telom, s konkrétnymi časťami tela (rukami, nohami, očami, tvárou…), ako dlho nám to trvá a ešte aj aké ďalšie zmyslové vnemy nám pracujú. Nie je tiež jedno ani to, ako sme navoňavkovaní. V neposlednom rade treba myslieť aj na kultúru, v ktorej sa práve nachádzame. Každá má svoje špecifické prvky, napríklad všade neznamená pokývanie hlavou hore-dole “áno”, ale práve opak – “nie”. Rôzne krajiny majú aj vlastné pozdravy a privítania, kde by ste mohli druhú osobu podaním ruky uraziť. Aj preto sú tak dôležité protokolárne predpisy pri zahraničných návštevách.
Dôležitý je priestor aj čas
Prvý kontakt je už pri uvítaní a pozdrave. Príliš silné stisnutie ruky pri podávaní naznačuje nadradenosť voči druhému, naopak, príliš slabé zasa podradenosť. Pohľad rovno do očí, medzi oči alebo na čelo je prejav, že niekoho počúvate a beriete vážne. Pohľad mimo, že sa nesústredíte a chcete vykĺznuť zo situácie. Pohľad na ústa prevažne znamená, že osoba, na ktorú sa dívate, vás priťahuje. Ak sa pozeráte pridlho – nemrkáte, značí to nepravdu, príliš časté mrkanie je tiež dešifrované ako klamanie. Pohľad vpravo dole naznačuje, že osoba má známe (zažité) pocity, vľavo hore – že si niečo predstavuje, keď pozerá vľavo dole – rozmýšľa. Založené ruky pred hruďou naznačujú odmietanie, nesúhlas.
Pozor tiež na to, kde sa posadíte či ako blízko osoby sa pohybujete. Každý jednotlivec má totiž zóny, ktoré sú pri komunikácii určené len pre niekoho. Všeobecne najviac platí, že každá zóna má niekoľko desiatok centimetrov. Podľa blízkosti k človeku rozdeľujeme zóny na intímnu, osobnú, sociálnu a verejnú. Intímna zóna je určená len pre najbližších, deti a maximálne zvieratá. Nik iný by sa preto nemal pohybovať k druhému človeku bližšie než štvrť metra. Ak to teda nie je jeho dieťa, priateľ(ka) a pod. Ak by ste niekomu menej známemu či neznámemu vedome narušili intímnu zónu, môžete tým pôsobiť agresívne alebo naznačiť intimitu. Výnimkou sú ešte lekári, ktorí majú pracovný účel činnosti a nepredstavuje to vyslovene neverbálnu komunikáciu. Nedá sa to však úplne oddeliť, preto je návšteva u lekára pre mnohých ľudí zvláštnym zážitkom.
Osobná zóna je kamarátskou zónou. Pohybujú sa v nej viac známi ľudia a rodinní príslušníci či kolegovia. Je vo vzdialenosti okolo pol metra. Do tejto zóny sa môžu dostať aj menej známi ľudia, napríklad pri podaní ruky. Vtedy človek vyslovene osobnú zónu nenarúša, ale sú tu ďalšie prejavy neverbálnej komunikácie, ktoré opäť môžu dojem pokaziť. Napríklad nesprávny očný kontakt alebo stisnutie ruky.
Bez reči tela je to ťažké
Sociálna zóna je vymedzená na úrovni približne meter až tri metre. Je to najmä na pracoviskách, pri pracovných stretnutiach, v obchodoch, taktiež pri komunikáciách s úradníkmi na úradoch, na pošte a podobne. Vtedy ide o rôzne sociálne interakcie, komunikácia má určitý cieľ, na ktorý je poväčšine vyhradeného málo času, a preto sú ďalšie prvky neverbálnej komunikácie priam nevyhnutné. Správna výška hlasu, intonácia či dôraz vedia napomôcť k vzájomnému porozumeniu.
Verejná zóna je vzdialenejšia, v okruhu nad tri metre je už ťažšie vidieť napríklad na to, akú má človek mimiku. Verbálna komunikácia je už skôr len jednostranná, a teda ide napríklad o prednášajúceho, učiteľa či herca na javisku. Divadelníci sa preto cielene učia, aby dávali veľký dôraz nielen na výšku, intonáciu hlasu, ale i posturiku, študujú postavy, ako sa hýbu a podobne.
Na komunikáciu vplýva množstvo faktorov, väčšinu z nich však predstavuje najmä neverbálna komunikácia. Ak chcete, aby vás druhí lepšie vedeli vypočuť, ak má váš prejav pôsobiť príjemne a presvedčivo, zaujať a nijak neuraziť, je potrebné sa naučiť aj to, čo o vás hovorí reč tela.